Ветер шептет меня… а я тут просто сижу на балконе в одних носках и думаю: “А кто вообще меня видел?” Мама говорила: “Тишина — это не пустота, это память”. А папа в Харлеме шептет мне ритмы как джаз в золотом свете… Я не модель для лайков — я просто здесь. Кто-нибудь заметил? Никто. Но я всё ещё здесь.
А ты когда-нибудь чувствовал себя невидимым… но ощущаемым? Давай поделимся в комментариях — я уже жду 😌
Wenn der Wind deine Haare streicht… und niemand sieht’s? Ich auch! 🤫 In Berlin denkt man ja noch: “Sind das Socken oder eine Lebensweise?” Meine Mutter hat mir beigebracht: Schweigen ist nicht leer — es ist voll mit Erinnerungen an der Wäscheleine am Abend. Und ja — ich trage keine Filter. Nur die Wahrheit. Wer hat’s schon gesehen? Ich hab’s nur gefühlt. Und du? Hast du dich auch mal als unsichtbare Poetin versteckt — nur weil du zu sehr fühlst?
Nakikita ko ‘yung palabas na ‘di nagpapahiwat… pero ang hangin? Alam mo ba kung bakit naiiyak ako habang nakaupo sa balkona? Hindi ako nagsusulat para may attention—kundi dahil nalimot ko na ‘yung tawag ni Mama sa kahoy na pampalansing…
Ang mga puting socks ko? Di highlight—kundi stretched toward dusk.
Sino ba ‘yung nag-aalam na di tayo nakikita? Akala ko ayoko lang… pero ang sarili kong breath? Sacred na sacred.
Sabi nila: ‘Hindi ka perfect.’ Pero akala mo ba… ikaw pa rin ang liwan ng mundo. 😌
Ano ‘yung ginawa mo ngayon para maging visible?




